Hrad Zniev

Zvyšky jedného z najvyššie položených hradov na Slovensku (985 m n.m.) sa rozprestierajú asi 3 km západne od obce na homoľovitom skalnom vrchole dlhého hrebeňa, ktorý vybieha z masívu južnej časti Malej Fatry. Svojou strategickou polohou miestne výšinné sídlisko z 11. až 12. storočia a neskorší hrad široko – ďaleko dominujú Turčianskej kotline, a tak prinajmenšom vizuálne kontrolovali významné obchodné cesty z Nitrianska cez Turiec až do Poľska.

Výstavbu pôvodne refugiálneho hradu (hradu poskytujúceho útočisko) inicioval Ondrej, syn Ivanku z rodu Huntovcov – Poznanovcov, prívrženec kráľa Bela IV., a to zrejme až v priebehu tatárskeho vpádu (1241 – 1242). V písomných prameňoch sa objavuje od roku 1243 pod názvom Turuch. Ako sám kráľ viackrát uviedol, „silne opevnený hrad“ dal postaviť Ondrej s veľkým úsilím na obranu kráľovstva, pričom v ňom našlo útočisko mnoho „našich ľudí“. Medzi nimi aj kráľov syn, kráľovič Štefan, s ktorým Ondrej hrad v čase nepokojov bránil s pomocou „množstva ozbrojencov“.

Význam hradu v uplatňovaní kráľovskej moci pretrval do konca 13. a začiatku 14. storočia., keď na ňom sídlil oficiál Turčianskeho komitátu podliehajúci Zvolenskému županovi. Po osamostatnení Turčianskej stolice v roku 1339 sa sídlom turčianskych županov stal susedný hrad Sklabiňa. Význam Turčianskeho hradu poklesol a po premenovaní na Zniev sa spolu s osadou v podhradí stáva majetkom prepošstva